Moje pohľady

Veľmi som kvitoval odvolanie pána Dika zo spravodajstva a nahradenie novými šéfmi. Tí to však nezvládli a po miničase sa Juraj Rybanský veľmi dobrý, ale žiaľ iba rozhlasový a nie televízny redaktor a kvalitný exhovorca aj v TA 3 pôsobiaci novinár Boris Chmel sa zo spravodajstva sami porúčali. Otázka znie, prečo to nezvládli? No pre jednoduchú vec. O televíznom spravodajstve Juraj Rybanský nemal veľa znalostí. A Boris Chmel stratil autoritu, ako hovorca, i keď patril medzi najlepších. Televízne spravodajstvo totiž nie sú noviny, či rozhlas. To je televízia a to je podstatný rozdiel. Preto nedokázali uzemniť „majstrov sveta“ trpiacich televíznou chorobou a tak s nimi redaktori začali manipulovať.

A aj pri druhom pokuse urobil generálny riaditeľ chybu. Povolal bývalých hovorcov ministrov. A hovorcovia sú naučení aj klamať ako ich šéfovia, za čo majú veľmi dobré ohodnotenie a všetci redaktori z médii to dobre vedia, že sú platení aj za klamstvo. Takže, akú autoritu a hodnotu môžu mať hovorcovia medzi spomínanými „majstrami sveta“ . „Majstrami sveta“, ktorí sa oháňajú, rovnako ako spravodajstvo, najväčšou objektivitou, ktorá je len o vyše percento vyššia, ako má Markíza. V sledovanosti však za Markízou a Jojkou zaostáva, teda tých, čo hodnotia objektivitu v STV je podstatne menej, ako tí, ktorí ju hodnotia v Markíze a Jojke. Nuž, ale Median to tak vyhodnotil a musíme to prijať i napriek tomu, že pravda môže byť celkom inde.

V Slovenskej televízii začala teda vojna. Slabí šéfovia si nevedia dať rady s „majstrami sveta“!!!

Veľmi som sa zasmial nad dvoma vetami z ich vyhlásenia . Citujem: „Zatiaľ pracujeme slobodne, ale v nepriateľskej atmosfére. Sme svedkami eliminácie, degradovania a preraďovania profesionálov, ktorí vyjadrujú voči manažmentu svoj kritický názor.“

Hovoria si teda profesionáli. Koľkí z preradených okrem Oľgy Bakovej, sú medzi preradenými aj profesionáli? Koľko z redaktorov v Správach STV je profesionálov? Myslím si, že ich zrátam na jednej ruke, možno, ak prižmúrim oko, tak použijem aj ďalšie dva prsty z druhej ruky, ale to oko musí byť veľmi, ale veľmi privreté!

Totižto, to, čo dnes produkujú mediálne fakulty po vysokých školách po celom Slovensku sa dá ťažko nazvať novinármi! Raz som sa zhováral so šéfkou jednej z fakúlt žurnalistiky a tá mi spomínala zaujímavú reakciu uchádzačov, ale aj študentov na otázku, prečo chcú byť novinármi v televízii. Odpoveď často znela. Pretože chceme byť slávni! A to je krédo mnohých z novinárov. A tých v televízii to umocňuje najmä televízna choroba. Že neviete, čo to znamená? Prešiel som tým aj ja. Každý televízny redaktor či moderátor prejde týmto turbulentným obdobím. U niekoho to trvá dva mesiace, niekto ju prežíva rok, dva a niekto je „chorý“ aj niekoľko rokov, alebo aj stále. Mne to trvalo asi pol roka, pokým som v električke nedostal “po nose“ a potom som si uvedomil, že musím stáť iba na zemi. Pri tejto chorobe zrazu začnete pociťovať, že vás ľudia spoznávajú, že sa Vám vtierajú do pozornosti, že vás tľapkajú po pleci so slovami, aký ste ohromujúci, že sa za vami ľudia otáčajú, dlhšie Vám pozerajú do očí a skúmajú, ako vlastne vyzeráte, stávate sa zaujímavým objektom, protiidúci si šepkajú evidentne o vás so slovami:“Aha pozri, kto tam ide…“ A dnes sa o nich zaujíma aj bulvár. A toto všetko zamáva s psychikou každého začínajúceho televízneho redaktora. Okamžite sa z neho stáva veľká hviezda, je z neho zrazu neomylný kráľ s titulom „majster sveta“, povýšenecky sa začne správať k normálnym ľuďom a myslí si, že má patent na pravdu. A popritom je obyčajný elév , teda poloredaktor v televízii, kde to elévstvo trvá minimálne 5 rokov. Žiaľ, ani Slovenská televízia nie je pre najlepších, ale pre najpriebojnejších so širokými lakťami a známosťami ich rodičov, priateľov atď.

A tu sa pozastavím, nad protestami Za slušné Slovensko, ktoré najmä v spravodajstve Slovenskej televízie má výraznú zelenú a rukopis tých “profesionálov“. To je tá dvojtvárnosť, nielen na námestiach, ale aj v Mlynskej doline. Položme si otázku, koľko z nich sa dostalo do televíziena obrazovku normálnym spôsobom bez známostí. Myslím si, že ich bolo veľmi málo. Aj preto sú inzeráty na voľné miesta v spravodajstve bez jednej veľmi dôležitej podmienky. Chýba tam , aby uchádzači mali perfektnú dikciu a najmä výslovnosť. Po spravodajstve TV Joj, ktorá sa hemží ľuďmi z ulice nemajúcich základné televízne a novinárske znalosti a spomínané atribúty, je na druhom mieste spravodajstvo Slovenskej televízie.

Aby som bol konkrétny: To, že v Jojke degradovali redaktorskú a najnovšie aj v Ranných správach aj spravodajskú moderátorskú stoličku a urazili výberom amatérov v tomto smere  funkciu spravodajského moderátora, je vec vedenia súkromnej televízie.

Ale ako je možné, že bývalí šéfovia vo verejnoprávnej, pripomínam ešte raz verejnoprávnej STV poprijímali výrazne nemikrofonické škrekľavé hlasy, račľavých a šušlavých i nefotogenických redaktorov. I takých, ktorí čítaním a dikciou neprekonajú úroveň prváčikov na Základných školách. V STV to začalo zásluhou „manažéra roka“ Generálneho riaditeľa Richarda Rybníčka, ktorý svojimi čistkami doslova profesionálne zničil Slovenskú televíziu. Za jeho pôsobenia prišlo do spravodajstva a športu najviac redaktorov s rečovými chybami a ďalšími nedostatkami, ktorí tam pôsobia do dnes! To asi preto neprekážalo tomuto ničiteľovi profesionality v STV, lebo sám sa v mladosti nenaučil vysloviť r a šéf spravodajstva a športu Andrej Miklánek zase šušlal a sám sa stanovil „najhlavnejším“ komentátorom.

Nikdy nezabudnem na to, že prvé, čo urobil ako šéf športu sa okamžite nanominoval do komentovania končiacich sa hokejových majstrovstiev sveta v hokeji a poslal domov z majstrovstiev profesionála, dnes už nežijúceho Ivana Niňaja, ktorého po návrate vykopol z televízie a doslova odškriekal semifinálové a finálové stretnutia a pokazil tak fanúšikom tohto športu náladu a zážitky z tejto krásnej hry! A toto dokáže urobiť z pozície sily šéfa len človek s chrapúnskymi sklonmi! Sám som zažil jeho špinavé čachre. Po Rybníčkovej čistke spolu s nie krízovým, ale „krížovým“ manažmentom sa s televíziou museli rozlúčiť zväčša praví profesionáli a väčšina „lemplov“ v nej zostala! A prišli ďalší amatéri. Kontinuita prestala existovať! A do dnes sa z tejto politicko-ekonomicko-taktickej špinavej operácie „manažéra roka“ Richarda Rybníčka, ktorý v nej zrušil aj základ výchovy detí – detskú redakciu, Slovenská televízia nespamätala. Rybníček sa sám v televízii, ako redaktor nevedel nájsť, ale našiel sa ako generálny riaditeľ jej profesionálnej deštrukcie.

Striedanie generálnych riaditeľov a im verných manažérov v Slovenskej televízii a samozrejme mocenských záujmov politikov dochádzalo k veľkej fluktuácii v spravodajstve. Novinárov s inými názormi likvidovali a obviňovali z náklonnosti predchádzajúcej vládnej garnitúry. A tak sa dožili letu do iných novinárskych území. A tak sa to v televízii redaktorsky chaoticky modelovalo a potom premodelovalo, upravovalo, preštylizovalo a tak ďalej a tak ďalej.

A dnes sme svedkami síce čiastočne ustálenej, ale nie veľmi kvalitnej obsadenosti redaktorských stoličiek, ktorí si vravia“majstri sveta“ a kývu so šéfmi, ktorí by im chceli ustrihnúť z ich namyslených hrebienkov. Navyše sú stále okatejšie v opozícii, teda v slovenských kaviarňach. Máloktorí z nich novinársky rastú aj preto, že v televízii sa z ekonomických dôvodov doslova vykašlali na kvalitné vzdelávacie centrum, ktoré by najskôr dôkladne pripravilo začínajúcich elévov na túto špecifickú prácu a až potom ich vypustilo na obrazovku a ďalej ich vzdelávalo, tak ako to robia v Českej televízii.

Všetci ozajstní a skúsenosťami ostrieľaní televízni „machri“ už v televízii neboli potrební! Chýba to, čo majú v Markíze už od čias Paľa Ruska, pani Machatsovú. A ani sám autoritatívny Rusko i keď veľmi chcel, ju neovplyvnil, kto si sadne do kresla moderátora, alebo si vezme do ruky mikrofón. V tomto je Markíza u nás stále na čele. Spomeniem aspoň jeden príklad za všetky. Do Markízy prišli blonďavé dvojičky, ktoré ste mohli kedysi vidieť ako asistentky pri žrebovaniach. Boli to dievčatá z chudobnej rodiny a Paľo Rusko im chcel veľmi pomôcť, aby mohli moderovať. A tak sa pani Ľudmila Machatsová z VŠMU (ktorá cepovala aj mňa, za čo jej touto cestou dodatočne ďakujem) s nimi veľmi dlho piplala, ale žiaľ, niekto na to má a niekto nie a tak skončili v administratíve. A toto spomínané je základom, ktoré chýba ostatným slovenským televíziám, na obrazovkách ktorých môžeme vidieť veľmi veľa „exotov“ s mikrofónom v ruke a na moderátorských stoličkách. Samozrejme inak sa na to pozerá divák a inak človek znalý veci.

Preto musím v spravodajstve a športe v Slovenskej televízii počúvať aj škreklavé nemikrofonické hlasy, redaktorov či redaktorky a moderátorov a moderátorky s nesprávnou dikciou a s rečovými chybami, amatérskym pôsobením pred kamerou po vizuálnej stránke, s neadekvátnym oblečením a neovládajúcich základné atribúty nielen televíznej špecializácie, ale niekedy ani samotnej novinárčiny. Ale sú to dnešní „majstri sveta“.

A toto je problém, ktorý dvakrát po sebe podcenil generálny riaditeľ pán Rezník. Vybral šéfov, ktorí špecifickej televíznej stránke neveľmi rozumejú a teda medzi „majstrami sveta“ nemôžu mať autoritu! Meno dnešného šéfa Chačaturianskeho mena som v minulosti zaregistroval iba vďaka špeciálnemu prízvuku artikulácie a zvláštnemu menu Vahram Chuguryan. Bol kolegom mnohých dnešných „majstrov sveta“ , ale ako je vidieť,, nemá u nich autoritu. Rovnako ako oni, bol samorast, ktorého nikto neusmerňoval ako redaktora a tak sa nezapísal do pamäti divákov. A navyše mu uškodilo v objektivite pôsobenie vládneho hovorcu, ako som vyššie uviedol.

Mimochodom „majstri sveta“ dennodenne predstierajú divákom kaviarenské tendenčnosti,nadmernú spoluprácu s novinovým triumvirátom (DennikN. SME a Aktuality.sk s právom na pravdu) ,absenciu znalosti dejín a medzinárodnej politiky a vzdelania i gramatiky slovenského jazyka (To je chyba prudko padajúcej úrovne nášho školstva, ale novinár sa musí aj sám vzdelávať, nikto mu neodpustí chybu na obrazovke.), ale aj absenciu pravdy a zavádzanie. V tejto súvislosti som sa dobre zasmial, keď som čítal vo vyhlásení redaktorov spravodajstva, že, citujem: „Ak sa situácia rapídne nezlepší, spravodajstvo RTVS môže byť opäť raz ľahko ovplyvniteľné a nadobudnutú dôveru môže stratiť. Oslabená redakcia externé tlaky neustojí, preto môže byť verejnoprávnosť ohrozená.“ A ja sa pýtam. Aké objektívne spravodajstvo? Aká verejnoprávnosť? A kde sa u vás vzali tieto teoretické atribúty páni“majstri sveta“?

Nuž, je to veľmi ťažká situácia. Tento oriešok je v rukách generálneho riaditeľa a šéfa spravodajstva. Takže budeme len čakať, ako sa im to podarí vyriešiť. Budem rád, ak to bude v prospech profesionality, objektívnosti a najmä v prospech divákov, ktorí televíziu dotujú i nedivákov, ktorí musia rovnako túto inštitúciu sponzorovať.

Pavel Jacz

P.S. Mimochodom som rád, že programový riaditeľ Tibor Búza zvážil svoje pôsobenie v televízii. Chybu, ktorú urobil počas veľkonočných sviatkov, keď nevysielala RTVS zakontrahované semifinále našej najvyššej hokejovej ligy, ako som spomenul v jednom z predchádzajúcich blogov, sa odpustiť nedá.