Stretli sme sa presne po 30-tich rokoch, presne tam, kde sa začal pochod študentov – pred bývalým Pionierskym palácom, dnes prezidentským. Aj v 89-tom roku prišlo na Mierové, dnes Hodžovo námestie najskôr čosi vyše 20 najodvážnejších študentov, ktorí spievajúc urobili kolotoč. V priebehu pol hodinky prichádzali ku skandujúcim ďalší a ďalší odvážni „študáci“. A tak aj dnes sa môže celé Slovensko, každoročne pozerať na zábery, ktoré existujú vďaka kameramanovi, technikovi a mne. Vďaka aj môjmu zdroju z polície, že nás nezaistili policajti. Ešte raz veľká vďaka aj Vám chlapci za odvahu!
Celú udalosť popisujem v pripravovanej knihe zatiaľ s pracovným názvom – Asi som rebel – môj turbulentný život.:
„Keď som sa zobudil 16. Novembra 1989, črtal sa deň ako každý iný. Prišiel som do prác , niečo som mal v hlave, ale čakal som pri čítaní denne tlače aj na tipy svojich „bonzákov“, ktorí mi telefonicky oznamovali, čo sa dnes a kde sa to deje. Nepotreboval som klikať do anonymného internetu, ako to dnes robia redaktori. Majú to síce skôr, ako som to mával ja, ale ja som mal istotu a oni ju dnes nemajú, že sa niečo uskutoční. Predpoludním som išiel nakrútiť nejaké správy, ale ešte predtým mi zavolal môj zdroj (dosť vysoko postavený z hierarchie) z vtedajšej Verejnej Bezpečnosti – teraz Polície, že študenti sa o 16 hodine zídu na nejakej demonštrácii pred Pionierskym palácom (dnes sídlom prezidenta) a že bezpečnostné zložky robia opatrenia. Moja prvá otázka bola: „A to chcete „študákov“ zbiť a zavrieť, veď oni si zakričia a potom aj tak skončia v krčme na pive“. Povedal som mu, že si skúsim vypýtať kameru. A tak som zašiel s evidenčným listom (vďaka nemu mi pridelila produkcia tv štáb) za zástupcom šéfredaktora Martinom Schellingom, aby ho podpísal. Ten ma však odbil, že toto sa nakrúcať nebude. A tak som zavolal svojmu zdroju, že z toho nič nebude, ale že sa tam pôjdem pozrieť a poprosil som ho o hlášku, aby ma policajti nezobrali. No a o 16-tej hodine som prišiel pred sídlo dnešného prezidenta. A na moje prekvapenie som tam zbadal asi 8 novinárov z tlačovín a televízny štáb. Hneď som išiel za kameramanom dnes už nebohým Ferkom Horváthom, s ktorým som robil tie najinvestigatívnejšie reportáže a technikom kamery, dnes už kameramanom Jožkom Hullom. A moja prvá otázka na nich bola. „Kto Vás sem poslal?“ Odpoveď: „Schelling“. Dobre teda naložil s mojou informáciou!!! A viac som sa na úvod nestihol opýtať, pretože prišli dvaja uniformovaní policajti so slovami, že tu sa nebude nakrúcať a nech ukážeme občianske preukazy. A to museli vidieť na kamere, že je z Československej televízie. Ale hláška o mne išla a keď policajt otvoril môj občiansky preukaz , tak povedal: „Á to ste Vy pán Jacz? Tak to je v poriadku.“ Odvtedy sa od nás nepohli a „strážili“ nás. Išiel som za cca 15-20 študentami a chcel som sa ich spýtať, proti čomu protestujú. Z kruhu vystúpila Henrieta Hrinková a povedala mi všetko, aj trasu, kadiaľ chcú ísť. Ja som povedal, že to budem nakrúcať pre Československu televíziu redakciu Televíznych novím. Ona že v poriadku, ale určite to televízia neodvysiela. Zároveň som ju upozornil na to, aby nedali polícii žiadnu šancu zakročiť, nemuselo by to dobre skončiť a nádej na vysielanie by bola mizivá. A tak som jej odporučil, aby chodili cez priechody pre chodcov, po chodníkoch a nehatili cestnú premávku. To aj dodržali a tak sa cez Poštovú ulicu a Obchodnú dostali pod Michalskú bránu , teda do historického centra a pokračovali na Hviezdoslavovo námestie a po nábreží k Univerzite Komenského a cez Šafárikovo námestie k Ministerstvu školstva (dnes je to Ministerstvo pôdohospodárstva). Pred nami išli študenti, za nimi ako náš predvoj policajný Žigulák s modrým majákom a naša Volga. Opustili sme ich pred Vajanského nábrežím a nadbehli si ich. Čakali sme ich pred vchodom Ministerstva. Žiaľ, nikto mi nepovedal, že položia kyticu pred Univerzitou pri plakete Danke Košanovej, preto tie zábery chýbajú v archíve. Bola to moja chyba, ale chceli sme mať všetko pripravené pred ministerstvom. A študentov bolo počuť už z diaľky ako vykrikovali heslá. Len som sa bál, aby ich policajti počas trasy nezastavili a nezbalili. Ale keď som ich zbadal ísť po chodníku, tak mi bolo jasné, že ani v socializme sa neporušovali tak predpisy a zákony zo strany polície, ako dnes. Študenti totiž prichádzali držiac sa za ruky po chodníku. Tak to bolo aj na priechodoch pre chodcov. Z 15-tky študentov ich bolo zrazu pred ministerstvom vyše 100. Zastavili sa na protiľahlom chodníku pred ministerstvom a začali skandovať heslá, ako: My chceme slobodu, Chceme dialóg a ďalšie. Využil som malú prestávku a zakričal na nich. Prečo to vykrikujete do vetra, poďte mi to povedať pred kamerou a do mikrofónu a zaúradovalo to. „Zrušil“ som demonštráciu, všetci prišli cez cestu ku mne a prvá, ktorá mi čosi povedala o podstate bola Henrieta Hrinková a potom ďalší a ďalší. Ja som bol rád, že mám dobrý materiál a oni boli radi, že čosi bude v televízii. A zrazu sa na schodoch pred Ministerstvom objavil tajomník ÚV KSS pre ideológiu Gejza Šľapka a začal sa „schodiskový dialóg“. Vtedy som si všimol, že okolo mňa a kameramana s technikom boli samí tajní. Pýtam sa : „Čo chcete?“ Odpoveď: „Dostali sme príkaz Vás chrániť.“ A moja logická odpoveďová otázka : „A pred kým, pred študentmi?“ A začal som sa smiať. A keďže mi technik povedal, že nám dochádzajú batérie, tak som sa jedného z tajných opýtal či majú auto, On, že áno. Tak som ho poprosil, aby nám doniesli z televízie batérie do kamery, lebo technik nerátal, že to bude tak dlho. Jožko Hulla zavolal do televízie, aby niekoho poslali pred vchod, že prídu policajti po batérie. Trvalo to necelých 10 minút a mali sme nabité batérie a tak sme mohli nakrútiť všetko.
Ako som už napísal na schodoch pred ministerstvom, sa zrazu objavil Gejza Šlapka a začal debatovať so študentmi. Celé sme to nasnímali. Trvalo to asi 20-30 minút a dohodli sa, že nebudú debatovať na schodoch, ale stretnú sa v aule. Nakoniec, vďaka následnému priebehu udalosti „nežnej“ sa stretnutie nerealizovalo. Po skončení demonštrácie si ma Gejza Šlapka zavolal na vrátnicu ministerstva. Mali sme dobrý a otvorený vzťah. Vždy som mu povedal pravdu aj o tom, o čom mu jeho pucipajtáši nespomenuli ani slovom a filtrovali informácie. Ja som mu ako dobre informovaný novinár povedal všetko, čo trápilo mňa aj ľudí priamo do očí. A on sa len čudoval, že žil niekedy v neinformovanom svete. A bolo jedno, či to bolo o komunistoch, alebo bežných ľuďoch. Vedel, že mal vo mne pravdivého informátora i keď nestranníka a preto si ma veľmi vážil a dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch dal aj na mňa a urobil dôslednú nápravu a bolo jedno či svinstvá a podlosti boli z dielne obyčajných úradníkov, komunistických funkcionárov, riaditeľov či neriaditeľov. Neraz sa stalo, keď ma zbadal a mohol ísť aj s ministrom, prišiel za mnou a spýtal sa: „Paľo čo je nové?“ a hneď som mu naservíroval to, čo ľudí i mňa trápilo.
Na vrátnici Ministerstva školstva mi povedal: „Paľo, toto sa vysielať nebude!“Na to som zareagoval: „A chcete zo mňa urobiť ko…ta? Veď tu bolo 8 novinárov, zajtra toho budú plné noviny a na Jacza a Televízne noviny budú ľudia pľuvať a nebudem sa môcť ukázať na ulici“ Nato sa zamyslel a povedal: „Dobre, ale povieš tam túto vetu, ktorú mi nadiktoval“. Aby som sa uistil, že to bude vo vysielaní, som ho požiadal, aby to povedal svojej neteri Elene Bujačkovej, ktorá v ten deň moderovala Aktuality, keďže celá akcia skončila počas vysielania federálnych Televíznych novín. Ale tam by to Pražáci určite do vysielania nezaradili. A po telefonáte som mal istotu, že to Aktuality odvysielajú. Mal som silný tromf – dohodu s Gejzom.
Nakoniec okrem mňa večer a denníka Smena na druhý deň, nikto o demonštrácii neinformoval. Pravdepodobne bol redaktor Smeny prítomný pri debate na vrátnici ministerstva a tak mal tromf v rukách a možno aj dohodu s Gejzom.
Prišiel som do redakcie. Nezaoberal som sa strachom o miesto. Mal som za sebou spred troch mesiacov odmietnutie ísť nakrútiť reakcie, na podľa vtedajšej terminológie, na pamflet : „Niekoľko viet“. A to tri dni po sebe. Žiadal som ho do ruky, aby som ho mohol dať prečítať respondentom. No na druhý deň prišli len tri vety. Pokiaľ mnohí moji kolegovia išli urobiť reakcie bez podkladov – teda bez Niekoľkých viet, ja som čakal na vyhadzov. Nakoniec uznali moje argumenty, že nemôžem urobiť niečo, o čom nemám ani šajnu. Ale ak si dobre pamätám, tak z toho bolo kárne opatrenie, ako predtým, keď som odmietol ísť nakrútiť, že sa komplikuje doprava vďaka sneženiu, pričom po snehu, ktorý sa hneď topil, nebolo ani stopy. Ale pracoval som ďalej.
V redakcii som zostrihal reportáž z demonštrácie so strihačkou Silviou Janáčovou Polákovou a do vysielacej smeny zrazu prišla požiadavka poslať celý text aj s prepismi rozhovorov na sekretariát námestníka riaditeľa televízie pána Haniska. Vrátilo sa to zoškrtané asi na 60%. a to najmä rozhovory so študentami. Nesúhlasil som s tým, a tak ako sme všetci sedeli vo vysielacej smene, teda celý ansámbel a tak som sa ich opýtal: „Kto je viac Šlapka, alebo Hanisko?“ A všetci odsúhlasili Šlapku a tak sme materiál odvysielali tak, ako som ho zostrihal. Musím však poznamenať, že 20 rokov som bol presvedčený, že tie škrty prišli od samotného námestníka Haniska, ktorého som neprávom označil za toho, kto to zoškrtal. Aj som sa mu verejne ospravedlnil. Pán Hanisko bol v tom čase na dovolenke. Nakoniec vysvitlo, že to bol práve jeden z „filtrujúcich pucipajtášov“ od Šlapku. Dokonca, keď som stretol v nemocnici asi dva mesiace pred smrťou samotného Gejzu, tak som sa ho na to opýtal a ani on o ňom nevedel!!! Žiaľ neviem, kto to bol, pretože sa pod fax nepodpísal a nechal nás všetkých v omyle, že to bol pán Hanisko. Aj takéto veci sa dejú počas vypätia všetkých síl a stresov, keď niet času pri jasnej veci si overiť každý jeden vetrík, ktorý zaduje. Tu to však nebola podstatná vec. A tak aj touto cestou sa pánovi Haniskovi ešte raz ospravedlňujem.
Reportáž sme teda odvysielali tak, ako som ju zostrihal a načítal. Nič som nekomentoval, bola to len rozšírená správa s požiadavkami študentov a ich debata s Gejzom Šlapkom.
Dosť prekrútenú informáciu som počul po 15 -20 rokoch. Jeden z účastníkov študentov pán Števčík verejne povedal, že ak by sa tam neobjavil Šlapka, tak by ich pripravení policajti zlynčovali. Netvrdím, že tam neboli policajti, boli, ale nie nastúpené kordóny. Viac tam bolo tajných, ako uniformovaných. Ja som však ani dodatočne nepočul o tom, že by študentov mali zmastiť. Je pravdou, že čakali na porušenie zákona, aby mali argument, ale keďže študenti poslúchli moje rady, policajti nemali prečo, študenti nekričali protištátne heslá, nehatili dopravu. Chodili po prechodoch pre chodcov a po chodníkoch.“ Koniec úryvku.
Žiaľ, okrem študentov a známych mi za 30 rokov málokto vyjadril vďaku. Spomeniem tri krát TA3, raz Slovenský Rozhlas, dva krát týždenník Slovenka, raz denník SME. Pardon, ak som na niekoho zabudol. Slovenská televízia ma jeden, jediný krát zavolala do Raňajšieho vysielania. No redakcia spravodajstva Slovenskej televízie, ktorá vlastní zábery zo 16. novembra, ktoré som z hľadiska čudesných pomerov (mazalo sa veľa dôležitých materiálov na rozdiel od spravodajstva v Prahe) v redakcii po revolúcii uchovával doma ešte tri roky a keď som ich po odchode zo spravodajstva po vyše 12.5 roku k motorizmu vracal do archívu, tak som na všetky kazety z „neholúcie“ veľkým napísal NEMAZAŤ, si na mňa ani jeden, jediný raz nespomenula!!! A dnes už po tom ani netúžim.
A netúžil som ani po poďakovaní dnešnou prezidentkou. Tá uprednostnila politiku PS, keď jej kolega primátor Bratislavy Vallo progresívno, nehistoricky a bezohľadne i napriek protestom povstalcov a ďalších organizácií premenoval časť nám. SNP na námestie Nežnej revolúcie. No a prezidentka sa pred kamerami „zaskvela“ a o 600 metrov ďalej od nášho zrazu nám ako pochovaným zapálila sviečku a poďakovala sa nám a predpoludním o ďalších 300 metrov pred UK nám už ako „padlým“ položila veniec! Kladenie vencov a zapaľovanie sviečok sa praktizujú na celom svete mŕtvym pri pomníkoch. Jednoducho všetkých odvážnych študentov štartujúcich revolúciu Čaputová už pochovala! A predstavte si, až na malé výnimky, ktorí zahynuli pre dopravných nehodách skoro všetci stále žijú. Medzi exštudentov zo 16. Novembra neprišla, nenašla si čas i keď sme sa stretli priamo pod oknami Prezidentského paláca. Nuž čo, progresívne znamená dopredu a tak nás vďaka tejto definícii vopred pochovala!! Veľká vďaka prezidentke Slovenska Čaputovej, ale ešte stále žijeme!
Pavel Jacz
Pánboh je rozum nenadělil a navyše je v úplnej... ...
Nakoniec Čaputová upozornila a predniesla ...
Takže z komunistického novinára sa nám zrazu ...
Celá debata | RSS tejto debaty