Moje pohľady

Od malička bol môj sen hrávať za futbalový Slovan. A od môjho ôsmeho roku sa tak aj stalo. Od šiestich rokov som hrával so staršími kamarátmi každý deň u nás ihrisku pod Slavínom (dnes tam stojí už bytový komplex). S kamarátom a zároveň spolužiakom som sa prihlásil do prípravky odohrávajúcej sa na škvarovom ihrisku hneď vedľa hlavného Teheľného poľa. Keď ma z tých možno 50 chlapcov prijali, môj prvý tréner bol slávny Šoral a po ňom vynikajúci Baláži. Potom sme trénovali na ihrisku, na ktorom dnes stojí areál troch veží. Takže moje srdce bilo pre Slovan, aj keď som nakoniec skončil hrávať futbal v Červenej Hviezde. A to bolo veľmi dlho, čo som im držal prsty aj po skončení mojej 13 ročnej aktívnej činnosti a tešil som sa z každého úspechu nášho najslávnejšieho futbalového klubu.

No dnes to nie je Slovan, ale PaSlovan Bratislava, lepšie Internacional Bratislava, lebo so slovenským futbalom to má iba veľmi málo spoločné. Po včerajšom duele s DAC Dunajská Streda môžem povedať, že slovenského má iba brankára, trénera a majiteľa.

Slovan bol vždy „chovnou stanicou“ najkvalitnejších slovenských futbalistov. Ten, kto sa dostal pod belasé krídla mal všade dvere otvorené. Slovan hrával pravý slovenský futbal a dosahoval s ním aj medzinárodné úspechy. Dnes by ma netešilo ani víťazstvo v Lige majstrov, pretože by to nebolo víťazstvo slovenského futbalu.

Včera vybehlo na trávnik DAC v drese PaSlovana 10 neslovenských hráčov v poli so slovenským brankárom. Toto bola reprezentácia najslávnejšieho slovenského klubu. Táto kvalita vyhrala nad DAC len vďaka neobjektívnej penalte medzinárodného rozhodcu Glovu. Lopta síce trafila uhýbajúcu sa ruku Blackmana, ktorý nemal žiadny zámer ju zasiahnuť, bola to teda evidentne neúmyselná ruka a ani jemný dotyk nezmenil smer lopty, dokonca lopta priamo dopadla na kopačku útočníka Slovana, ktorý to nevyužil.

Ale pán rozhodca to posúdil, ako úmyselnú ruku a tak Slovan touto špinavosťou zo strany rozhodcu zvíťazil. Na opačnej strane o chvíľu neskôr podobnú ruku neodpískal.

Keďže osobne a dobre poznám z mladosti, majiteľa Kmotríka staršieho, ako aj jeho zmýšľanie ohľadom financií, myslím si o tom svoje. A myslím si, že jeho syn je ako jablko, ktoré nepadlo ďaleko od stromu, čo aj niekoľko krát svojím správaním sa, potvrdil.

Viem, ide o peniaze. Ivan starší to dokumentoval v Petržalke, kde najskôr zainvestoval, aby oživil slovenský futbal  (to ešte staval na slovenských hráčov, s ktorými sa prebojoval do skupiny Ligy majstrov) a po veľkej sláve ZŤS premenovanéj na Artmediu s veľkou pompou pochoval a zbúral štadión z developerských dôvodov. To, že Petržalka prišla o svoj posledný futbalový stánok a o ihrisko ho nezaujímalo! Zbúral aj Tehelné pole a najmä za štátne teraz s veľkou pompou otvorí nový krásny stánok. Ale koľko rokov Slovan nehral doma, nevychovával svojich mladých a nádejných futbalistov. Preto aj včera vybehlo na trávnik DAC 10 cudzincov a jeden ozajstný Slovák a ani striedaním sa na dunajskostredský trávnik nedostal slovenský futbalista v belasom drese!!!

Myslím si, že Slovenský futbalový zväz by mal o takejto praxi poriadne pouvažovať a stanoviť maximálny počet 4-5 hráčov cudzincov, ktorí môžu nastúpiť na stretnutie futbalovej ligy v jednom mužstve, tak ako je to v mnohých krajinách, kde si chránia svoje talenty. To, že momentálne zažívame aj čiastočné úspechy so slovenským futbalom na reprezentačnej úrovni sa môže veľmi rýchlo zmeniť k horšiemu, keď vďaka cudzincom naše talenty nebudú mať v slovenských futbalových družstvách miesto a hľadajú si od dorasteneckého veku angažmán po celom svete. Niekto dozrieva ako futbalista v 18-tke, niekto v 20t-ke a niekto aj v 25-tke. A toto si v riadiacom organe slovenského futbalu nikto neuvedomuje.

Včerajšie rozhodcovské svinstvo a káder hráčov Slovana mi pokazili eufóriu po skompletizovaní medailovej zbierky fantastickej Peti Vlhovej. A s pokazenou náladou som sledoval aj úspech Nasti Kuzminovej. Škoda, že netrafila o dva terče viac . Moja radosť by bola intenzívnejšia a na skorumpovaný slovenský futbal založený iba peniazoch by som skôr zabudol.

Pavel Jacz