Nuž, obaja zatiaľ ešte poslanci Matovič i Remišová vyrastali v jednom patrnavskom politickom brlohu obyčajnosti a nezávislosti. Pokiaľ šéf je natvrdlo klapkový element bez rozmýšľania nad dôsledkami svojich rečí (nebudem reči nazývať skutkami, pretože slovo skutok u šéfa OľaNo patrí medzi veľmi vzdialené cudzie slová) jeho expodšéfka nám s trochu predvídavými úsudkami často zle zahrala politické etudy. A keďže každého ovplyvňuje prostredie, v ktorom sa pohybuje, tak aj študentská exherečka sa dokonale naučila svoju rolu političky ostrého škandálneho slova. Nezaprie v sebe celkom Matovičovu netaktickú školu.
Veronika však šachovým vopred odhaleným ťahom prešla od hulváta ku kriminálnikovi. Ako tvrdošijne, ale nepresvedčivo (asi často chýbala na hodinách hereckých etúd) nás „úprimne“ (vďaka, že existuje televízia, ktorá klamanie odhaľuje) presviedčala, že ona sa zatiaľ nikam nechystá, ale rokovala a rozmýšľa o prestupe do vyššej ligy, ktorá bude mať viac ako štvorčlenný káder, na ktorého počet si po otázke novinára dotieravca nevedela spomenúť. Musím však pochváliť, že jej „utajenosť“ prestupu trvala oveľa dlhšie, ako Cséfelvayovej, ktorá dva dni pred prestupom k Druckerovi všetkým klamala, že si to musí poriadne rozmyslieť, a ešte má pred sebou veľa rokovaní s viacerými stranami. Čo si mám o takýchto političkách myslieť, keď nám klamú v elementárnych – vopred jasných veciach do poslednej chvíle. Asi len to, že ak im nerobí problém klamať v takýchto maličkostiach, tak nás klamať budú vo všetkom. Obe sa do posledných chvíľ tvárili, ako verné poslankyne svojich materských strán. Nuž, politika nie je len pánske huncútstvo. Túto charakteristiku povýšili tieto dve dámy v tomto už nasledujúcom storočí na žensko-prefíkané maniere.
Ale aby sme sa vrátili k podstate tohto postrehu. V roku 1948 sa obrátila v Československu systémová situácia. Svetlo sveta uzrelo zoštátnenie súkromného majetku. A zoberte z vrecka niekomu čo i len korunu, tak je Vás schopný aj zabiť, nie to len celý život na Vás nadávať a robiť vám zo života peklo. Viem, bolo to nespravodlivé, ale marxistická filozofia sa naplnila a štátne vlastníctvo pomohlo rozvoju a myšlienke socializmu. Ešteže to aspoň z časti poopravili reštitúcie. Pri nich sa nikto nezamýšľal nad poctivosťou nadobudnutia týchto majetkov. Stačilo dokázať, že je to majetok žiadateľa o vrátenie.
A aj nová členka, novej strany Remišová si zobrala za svoj vzor zoštátnenie. Vložila tam síce dve slovíčka navyše, ale systém je celkom rovnaký. Vezmeme podvodníkom nelegálny majetok. Myšlienka pekná, ale realizovateľnosť viac ako veľmi malá. Remišová sa pasovalala týmto výrokom do funkcie najvyššej neobmedzenej sudkyne Slovenskej republiky. A keďže je tendencia mať spoločné veci pod jednou strechou, určite bude Matovičovou výkonnou štátnou tajomníčkou na jeho Ministerstve škandalizovania, despotizmu, diktátorstva a nadsúdneho rozhodovania SR. A čo ak by nám napísala na tabule po celom Slovensku, že vytvoria zákony na odobratie nelegálnych majetkov. Bolo by to o predložku a jedno slovo viac. Lenže Remišová z hľadiska nevedomosti právneho vedomia vypustí diktátorský slogan. Ona, ona a len ona vezme majetok špekulantov, podvodníkov a zlodejov a to všetko so žaluďmi Za sebou. Vezme majetky aj svojmu novému šéfovi? (Pardon, to som si asi veľmi dovolil!). No, ak povieme A, povedzme aj B. Bude treba postaviť aj futbalové štadióny, aby tieto výkvety slovenského podnikania bolo kde umiestniť. Proti čomu sme bojovali a v nežnej sme porazili, sa nám po vytriezvení pomaly, ale isto vracia do života. A to len preto, lebo inak svojím programom nedokážu stále predčiť stále vedúcu stranu SMER. Črtajúca sa sedem a možno bez SAS a OľaNo päťkoalícia si začína takýmito sloganmi podpiľuje rebríkové schodíky. Aj tí rozmýšľajúci, ktorí ich zatiaľ favorizujú, si pred voľbami uvedomia dôsledky takéhoto diktátorského konania. A tí, ktorí o tom dumať nebudú, nech sa poučia a trpia, ak by sa tento socializmus Remišovej podaril zrealizovať.
Osobne si však myslím, že sú to len vábenia oviec a baranov a teda nerealizovateľné slogany. Politik nie je sudca. Politik môže trepať dve na tri, ako v tomto prípade Remišová, ale sudca rozhoduje na základe dôkazov. Ale keďže poznáme úroveň nášho súdnictva (odkiaľ vanú peniaze, tam sa prikloníme, však vaše nedotknuteľné excelencie páni sudcovia a panie sudkyne!) , tak realizácia tohto sloganu je zatiaľ v nejakej veľmi vzdialenej galaxii, kam ani nedovidíme. Škoda, že Remišová nechápe, že v tomto štáte nevládne demokracia, ale sudokracia. A viac už netreba nič dodať!
Pavel Jacz
Ešteže je diktátorský oznam z časti za plotom!